Svet je plný krásnych miest s úžasnými pamiatkami a skvelými ľuďmi, aj keď tieto veci majú aj temnú a strašidelnú stránku.
Či už je to príroda, ktorá sa nám chce odplatiť, záhadné sily alebo samotná túžba človeka žiť celú večnosť, v tomto zozname nájdete strašidelné zákutia, ktoré sa nie každý odváži navštíviť. Prečítajte si viac o týchto miestach a zistite, či patríte k trúfalejším alebo k tým, ktorých takéto niečo neláka.
Jacob’s Well v Texase
Jacob’s Well je názov približne 10 metrov hlbokej krasovej studne v oblasti Hill Country v americkom Texase. Ide o fascinujúci prírodný úkaz, ktorý láka odvážlivcov ku skoku do vodnej hlbiny a potápačov zase k jej preskúmaniu. Pri pohľade zhora studňa vypadá ako pokojný a neškodný vodný útvar s krištáľovo čistou vodou. Jej hlbiny však ukrývajú množstvo nástrah. Potápači sa tu aj bez profesionálneho vybavenia ľahko dostanú širokým hrdlom do hĺbky približne 10 metrov. Užšími medzerami sa môžu dostať aj nižšie, ale to si už vyžaduje skúsenosti a kyslíkový prístroj. Celková hĺbka jaskyne je okolo 40 metrov. Najhlbšie priestory však naďalej ostávajú neprebádané.
Ponor do hlbín vedie cez niekoľko jaskynných dutín, oddelených len úzkymi medzerami. Po deviatich metroch vertikálneho klesania sa studňa stáča šikmo dole a pokračuje do hĺbky takmer 17 metrov. Druhá dutina je hlboká 24 metrov a ukrýva v sebe “komín”, ktorý síce vyzerá ako východ z jaskyne, ale v skutočnosti funguje ako pasca. Do tretej, malej dutiny s pohyblivým štrkom na dne, vedie len úzky otvor a skutočne len málokto sa dostal až do štvrtej dutiny, pretože do tej je vstup ešte užší. Práve preto sa tejto časti hovorí “Panenská jaskyňa”. Nachádzajú sa v nej nádherné vápencové útvary, ale dno je pokryté nebezpečnou vrstvou jemného bahna. Stačí jeden neopatrný pohyb a voda sa zakalí tak, že nie je možné nájsť cestu späť. Mnohí potápači prišli o život pri pokuse o preskúmanie systému jaskýň.
Len si to predstavte – potápate sa v úplnej tme, dochádza vám kyslík, ste stratený a zmätený a jediné po čom túžite je nadýchnuť sa, ale takáto možnosť proste nie je. Tak tomu sa hovorí skutočná nočná mora.
Vražedné polia v Kambodži
Killing Fields (Choeung Ek Genocidal Centre) alebo vražedné polia sa nachádzajú približne 15 kilometrov južne od centra mesta Phnom Penh. Ide o miesto spojené s obdobím krutovlády generála Pol Pota a jeho skupiny Červených Kmérov, ktorí v Kambodži vládli medzi rokmi 1975 – 1979. Počas tohto štvorročného obdobia vyvraždili pätinu obyvateľov (približne 1,7 milióna obetí). Aj napriek tomu, že sa v Kambodži našlo viac ako 300 masových hrobov, ten v Choeung Ek je zo všetkých najznámejší. Toto miesto je skutočne desivé, najmä počas daždivých dní, kedy rozbahnená pôda odkrýva kosti a kusy oblečenia obetí.
Červení Kméri a ich popravcovia boli skutočne krutí. Popravovali hlavne v noci a aby nebolo počuť krik umierajúcich, z ampliónu na “magickom strome” hrala nahlas hudba. Zadržaní väzni, ktorí mali prísť na rad neskôr, tak nič netušili. O krutosti vypovedá aj typ zbraní, ktoré boli pri popravách využívané. Aby ušetrili drahé náboje, na popravy využívali ostré a ťažké nástroje roľníkov – kosáky, bambusové tyče, cepy, kosy, kladivá. Väčšina lebiek s obrovskými prasklinami a dierami, ktoré tu nájdete, sú dôkazom používania týchto nástrojov.
Do Choeung Ek prichádzali ďalšie a ďalšie nákladné autá. Prvá zastávka po prejazde bránou bola pri rampe, kde sa zadržaní väzni zo začiatku rovno popravovali. Čím viac však bolo zadržaných, tým viac mali dozorcovia práce, ktorú nestíhali v krátkom čase vykonať. Preto boli následne postavené temné a ponuré väznice, nechýbali ani budovy pracovných úradov popravcov a skladisko zbraní a chemikálií.
Vo väčšine hrobov sa našli aj známky o použití chemických prostriedkov. Tie jednak slúžili na rýchlejší rozklad mŕtvych tiel a jednak zabili aj tých z popravených, ktorí v čase pochovávania neboli ešte mŕtvi. Vrcholom krutosti je ale takzvaný Killing Tree – Vražedný strom. Červení Kméri nešetrili ani deti a novorodencov. Rozdrvili ich telá o “Vražedný strom”, tak ako sa snažíte vy vytrepať prach z rohožky. Nemusíte mať zrovna citlivú povahu, aby sa vám pri pohľade na Killing Fields tlačili slzy do očí.
Ostrov Poveglia v Taliansku
Benátky sú jednou z obľúbených turistických destinácií Talianska. Málokto však vie, že k malebnému mestu na vode patrí aj ostrov Poveglia, ktorý patrí k najstrašidelnejším miestam sveta.
V čase morovej epidémie (15. – 17. storočie) sa sem umiestňovali všetci nakazení morom. Ostrov sa stal čakárňou na smrť. Po celom ostrove sa tak nachádzajú morové jamy, do ktorých sa zakopávali obete. Boli sem privážané tisícky mŕtvol na pochovanie či spálenie. Obetí moru však bolo toľko, že sa na ostrove tvorili hromady tlejúcich tiel a štipľavý zápach bolo cítiť široko ďaleko.
Ako keby toho nebolo málo, na ostrov boli zároveň privážaní aj tí, ktorí síce boli morom nakazení, ale stále ešte žili. Všetci s príznakmi ochorenia boli poslaní na ostrov, kde ich často ešte zaživa hádzali do veľkých jám spoločne s mŕtvymi. V absolútnej izolácii tu zomrelo viac ako 160 tisíc ľudí nakazených morom. Z ostrova sa stalo hnijúce miesto, kde sa spálené a rozkladajúce telá zmiešali s pôdou a vytvorili tak hrubú vrstvu lepkavého popola. Mnoho miestnych verí, že tí, ktorí tu umreli sú stále prítomní.
V roku 1922 na ostrove postavili sanatórium pre duševne chorých. Z pacientov sa tu zakrátko stali ľudské trosky. Neustále sa sťažovali, že sa im v ústave aj mimo neho zjavujú hnijúce mŕtvoly a všade na nich hovoria tajomné hlasy. Nikto im neveril, boli to predsa blázni, a preto vlastne do liečebne prišli. Sanatórium z ostrova Poveglia spravilo miesto, ku ktorému sa radšej nikto nepribližoval.
Jeho izoláciu od okolitého sveta začali využívať lekári, ktorí na pacientoch robili drastické pokusy. Neskôr sa to ale otočilo proti jednému z nich, keď aj on začal vidieť rôzne prízraky a duchov ako jeho pacienti. Napokon spáchal samovraždu skokom zo zvonice sanatória. Podľa miestnej legendy bol však do zvonice dotlačený nasilu nadprirodzenou silou, ktorá ho nakoniec aj odtiaľ vyhodila. Z Poveglie sa stal strašidelný ostrov a v roku 1968 bolo sanatórium navždy zatvorené. Pocit hrôzostrašného však na ostrove pretrváva dodnes. V súčasnosti je ostrov neobývaný a prístup naň je prísne zakázaný. Stále je totiž plný ľudských pozostatkov, ktoré príroda postupne odkrýva. Hovorí sa aj o tom, že počas pokojných nocí je v zálive počuť zvonenie, ktoré prichádza z ostrova. K jeho brehu nechodia ani rybári, pretože sa už veľakrát stalo, že namiesto rýb vytiahli z vody časti ľudských tiel.
Keďže na ostrove stále dochádza k množstvu paranormálnych javov, stal sa vyhľadávaným miestom lovcov záhad. Tí však odtiaľto utiekli s veľkým strachom v očiach a väčšina z nich tvrdí, že sa tam už nikdy nevráti. Jeden vraj dokonca vstúpil do chátrajúceho sanatória, kde ho oslovil tajomný hlas, ktorý mu radil, aby odišiel a nikdy sa už nevracal.
Parížske katakomby
Paríž patrí medzi najkrajšie mesta sveta, ale má aj inú podobu, ktorá je ukrytá pred očami turistov. Pod úrovňou mesta sa nachádzajú katakomby s dlhou históriou. Ich vznik sa datuje až do staroveku, kedy Rimania dolovali na území dnešného Paríža kamene. Počas 18. a 19. storočia sa katakomby začali formovať do podoby ako ich môžeme vidieť dnes. Vtedy sa kvôli rýchlo rastúcemu mestu rušili cintoríny, a tak sa pozostatky viac než 6 miliónov ľudí presunuli pod Paríž. Pri každom zotmení sa prevážali vozy plné ľudských kostí do bývalých lomov a popritom ich sprevádzali spievajúci kňazy.
V súčasnosti tvorí parížske katakomby niekoľko sto kilometrov prepletených chodieb, ktoré sa nachádzajú v hĺbke 25 metrov pod zemou. Z toho sú asi dva kilometre sprístupnené verejnosti. Je to miesto večnej tmy, kde pocítite závan smrti. Vedomie, že títo ľudia sa už nikdy nepohnú vás však neuchráni pred temnými myšlienkami a zvláštnym mrazivým pocitom, že vás tisícky prázdnych očí neustále pozorujú.
Aj napriek svojej strašidelnej atmosfére toto miesto láka mnohých ľudí. Neodradí ich ani veľký nápis nad mohutnou bránou: “Stoj! Tu je kráľovstvo smrti!” Dokonca aj počas daždivých pochmúrnych dní sa sem pokúšajú dostať stovky zvedavých turistov, a preto ak sa rozhodnete tieto katakomby navštíviť, pripravte sa na dlhé čakanie v rade. Vstup do katakomb nájdete pri stanici metra Denfert Rochereau.
Les Aokigahara v Japonsku
Machom obrastené kmene stromov, tmavá zeleň, koberec z papradia. Les Aokigahara, na úpätí najslávnejšej japonskej hory Fudži, sa na prvý pohľad javí ako romantické miesto, no zdanie klame. To, že tu nájdete košík plný húb je menej pravdepodobné ako to, že natrafíte na ľudské pozostatky. Aokigahara je totiž les samovrahov a teda pre mnohých ľudí aj bizarná atrakcia. Každoročne tu objavia asi stovku ľudí, ktorí sa rozhodli, že tu ukončia svoj život.
Prečo sem Japonci odchádzajú zomrieť nie je dodnes úplne jasné. Najznámejšia teória však hovorí, že sa z lesa stalo “perfektné miesto pre smrť” po roku 1960, kedy vydali román, ktorý napísal Seiko Matsumoto, v ktorom hlavní hrdinovia odchádzajú zomrieť práve do tohto lesa.
O lese natočil Azusa Hayano dokument, ktorý osobne v lese našiel najmenej stovku bezvládnych tiel. Najviac mŕtvol sa nachádza v srdci lesa, na mieste nazývanom Jukai (more stromov).
Podľa mnohých náznakov bol však les miestom smrti už omnoho skôr ako bola vydaná kniha. Stredoveké príbehy ho spájajú s démonmi a prízrakmi. V 19. storočí zase slúžil ako miesto otrasnej tradície nazývanej ubasute. Spočívala v tom, že mladí muži odnášali do tohto lesa svoje matky. Potom ich tam opustili a vyčerpané ženy v lese umierali úplne samé.
Ostrov bábik v Mexiku
Pred rokmi sa v miestnych močiaroch utopilo malé dievčatko a na úplne rovnakom mieste voda vyplavila dve bábiky. Muž, ktorý našiel mŕtve dievčatko, našiel potom v močiaroch aj tieto bábiky, ktoré zavesil na strom na dôkaz toho, že ide o jej hračky. “Nálezca” neskôr začal na stromy vešať ďalšie strašidelné bábiky. Niektorým chýbajú končatiny, iným zase hlavy a tie ktoré ešte hlavu nosia na krku majú vyškriabané oči a hrôzu naháňajúci výraz v tvári. Turisti sa však môžu pretrhnúť, aby na vlastné oči uzreli skutočne nevšednú zbierku, ktorá nemá široko ďaleko konkurenciu. Čo je ešte desivejšie je, že podľa legendy muž, ktorý dievčatko našiel a takto “vyzdobil” ostrov, skonal na rovnakom miesto ako malé dievčatko.
Most Overtoun v Škótsku
Kamenný most v škótskej dedinke Milton neďleko Glasgow je síce pôvabný, ale architektúrou či históriou nevyniká. Aj napriek tomu priťahuje pozornosť médií. Jeho zvláštnosťou je, že sa nazýva most psích samovrahov, pretože už niekoľko desiatok rokov z neho chlpáči skáču dolu do priepasti.
Na začiatku mosta je dokonca upozornenie pre majiteľov, aby svojich maznáčikov nepúšťali z vôdzky. Miestni sú presvedčení, že v tomto nanajvýš zvláštnom fenoméne majú prsty nadprirodzené sily. Vedci sú si však istí, že celá vec má racionálne vysvetlenie. Čo sa teda na záhadnom moste presne deje?
Len si to predstavte – užívate si prechádzku, keď zrazu váš pes zamieri k zábradliu a skočí z mosta. Všetky psy sa pre skok rozhodli prakticky na rovnakom mieste, na konci pravej strany mosta a takmer vždy sa to odohralo počas jasného a slnečného dňa. Prípady majú ešte niečo spoločné – vo väčšine prípadov išlo o plemená s dlhými ňufákmi ako napríklad kólie či labradory.
Nielen majiteľov mŕtvych psíkov zaujíma, čo prinútilo zvieratá k tomuto zvláštnemu činu. Vedci sa snažia túto záhadu vysvetliť pomocou pokusov a dôkazov. Jeden z experimentov odhalil, že väčšine psov veľmi výrazne vonia norok. Práve norky žijú v okolí miltonského mostu.
Brána do pekla v Turkménsku
Uprostred vyprahnutej, rozpálenej a ľudoprázdnej púšte Karákum v Turkménsku, blízko dedinky Derweze, sa zem doslova otvára (v priemere asi 60 – 70 metrov a do hĺbky približne 20 metrov) a akoby odhaľovala vstup do samotného pekla. Obrovská diera sa nazýva Derweze Gas Crater a je viditeľná široko ďaleko. Nie je však výsledkom žiadnej činnosti sopky ani nijakého iného prírodného úkazu, ale je výsledkom ľudí. V roku 1971 uprostred turkménskej púšte došlo k nehode – vrtná súprava, pomocou ktorej mali skúmať miestne ložiská, sa prepadla do obrovskej prírodnej podzemnej plynovej dutiny. Podložie sa prepadlo aj s vrtným zariadením. Pád ťažkej techniky poškodil plynovú kapsu a z prepadlísk začal vo veľkom množstve unikať jedovatý zemný plyn. Sovieti sa preto rozhodli čeliť potenciálnej katastrofe skutočne svojsky – miesto zapálili. A od tej doby kráter horí.
Kapucínske katakomby v Taliansku
Pohrebné katakomby v Palerme sú jednou z najnavštevovanejších zaujímavosti Talianska. Ide o pomerne strašidelnú prehliadku, no zároveň ide o jedno z najhodnotnejších historických miest. Na posledný odpočinok tu uložili cez osem tisíc tiel, väčšina z nich je až v prekvapujúco dobrom a zachovanom stave. Najstaršie telo patrí mužovi Silvestro da Gubbio a datuje sa až do roku 1599. Naopak posledným telom, ktoré tu bolo pochované a zároveň aj najmladším, bolo telo dvojročnej Rasalie Lombardo, ktorá zomrela na zápal pľúc. Toto dievčatko často nazývajú “spiaca kráska”, a to preto, že stále vyzerá ako živé a iba spiace dievčatko.
Zaujímavý je aj spôsob uloženia mŕtvych tiel. Kapucínski mnísi mali špeciálny systém mumifikácie. Telá vešali na kameninové rúry, na ktorých ich sušili až osem mesiacov. Pred uložením do vitríny ešte mŕtvolu umyli, zabalili do slamy a vonných byliniek a nakoniec telo obliekli. Skutočne “lákavá” predstava.
Koncentračný tábor Osvienčim v Poľsku
Ďalším desivým dôkazom toho ako sa z ľudí vedia stať zvery je Osvienčim, ktorý bol počas druhej svetovej vojny nemeckým vyhladzovacím táborom. Prenasledovaní boli predovšetkým Židia, ale tieto zverstvá páchané na ľuďoch neobišli ani Rómov, sovietskych zajatcov a mnohých ďalších nevyhovujúcich. Väčšina z nich našla smrť v plynových komorách. V Osvienčime zahynulo približne 1,5 milióna nevinných ľudí v plynových komorách, v dôsledku vyhladovania alebo ťažkých prác. Konali sa tu aj kruté experimenty.
V Osvienčime boli postavené tri tábory. Prvý postavili v roku 1940 Auschwitz I. Ako väzni pribúdali, tak aj miesta ubúdalo, a preto bol postavený v Brezinke najväčší komplex Auschwitz Birkenou (Auschwitz II.), v ktorom zomrelo viac ako milión väzňov. Známa je tu aj rampa, kde ľudí pred príchodom delili na väzňov a tých, ktorých poslali rovno do plynovej komory. Tretím táborom bol pracovný tábor v Monowiciach (Auschwitz III.).
Toto miesto skutočne ukazuje to najhoršie z ľudskej povahy a z každého kúska koncentračného tábora cítite utrpenie, ktoré tu ľudia zažívali. Je to nesmierne smutné a zároveň desivé.
